Vaše příběhy

- Kontakt se zemřelými -

Stretnutia I. časť
Dobrý deň,

    volám sa Eliška (19r) a aj keď som zo Slovenska, rada čítam Vašu českú stránku.

Rada by som Vám porozprávala o mojich stretnutiach s dušami zosnulých. Bude to dlhé, ale dúfam, že Vás to zaujme. No najprv Vám opíšem pár vecí pre zaujímavosť :-)

Už od malička viem, že som iná ako ostatné deti.

Keď som bola mladšia, nevenovala som tomu veľkú pozornosť, pretože som bola ešte dieťa, no napriek tomu som vždy vedela, že nejaký ten dar mám.

Moja babka, mojej maminky mama, má zvláštne schopnosti. Dokáže človeku povedať, kde bol aj keď sa nikoho nepýtala, a pritom vie všetko do detailu.

Alebo cíti dopredu, že sa niečo stane a tiež vie presne čo, kde, ako, prečo, komu... A tak isto je spojená s duchovnom.

Moja maminka zdedila po nej sny ktoré jej napovedajú a silné predtuchy. Môj brat po nej zdedil všetko, okrem stretávania sa s dušami (preto mu moja babka vraví, že ty si môj a on jej že je jeho bosorka, sú proste obaja týmto spätí) :-) No a ja som zdedila sny, ktoré mi síce napovedajú, ale sú popletené, no vždy z nich keď mi majú niečo napovedať mám zlý pocit na duši...mám predtuchy, no nemám to až tak rozvinuté, ale cítim, že vekom sa to zlepšuje. A nakoniec len to, že to duchovno mám celé po nej JA :-)

A teraz k príbehom:
Moja korytnačka
Keď som bola ešte na prvom stupni na ZŠ, ja a brat sme mali doma krásnu korytnačku menom Jeffry, pretože sme nevedeli, či je to samička alebo samček. Bola naším prvým zvieratkom, ktoré sme si vydobyli. Síce ako deti sme sa o ňu riadne nestarali, pretože návyky na výchovu zvieratiek sme ešte nemali, no zbožňovali sme ju. Raz keď sme ju mali na dvore cez leto u babky sa mi sníval zlý sen. Situácie sa mi v ňom samozrejme miešali.

Ležala som v posteli, no zrazu som musela vstať, pretože ma niečo lákalo pozrieť sa na chodbu. Vošla som na ňu, no zrazu som sa ocitla u druhej babky na dvore a zbadala Jeffry ako ledva lezie po zemi a kúsok panciera jej chýba. Z neho jej vytŕčali všetky orgány... Pozerala som sa na ňu, začala ju hladkať a plakala som, no v tom som sa so zlým pocitom zobudila a vedela som, že sa niečo zlé stane. Keď moja mama telefonovala, to bolo asi po pár dňoch alebo na druhý deň, vedela som už s kým a o kom. Chytro som sa pýtala, čo sa stalo, no vedela som, že s Jeffry nie je niečo v poriadku. Asi po 10minútach som ju zlomila a ona mi povedala, že Jeffry umrela. Bol to pre mňa dvojnásobný šok, pretože som nechápala ako som mohla dopredu vedieť, že umrie a bolelo ma, že umrela.
Smetný kôš a chlad
Počas základnej školy som chodila na klavír, pretože som milovala ako moja maminka naň hrá.

Raz keď som bola sama doma a precvičovala si jednu skladbu, začula som veľký buchot, ako keby niečo spadlo, potom znova to buchlo ako keby niekto do toho riadne kopol. Zostala som stuhnutá, ani strúhaný vlas by ste mi do zadku nepichli :D Asi po minúte som sa odvážila vyjsť z mojej izby pozrieť sa čo sa stalo. Na moje prekvapenie som zbadala bizarnosť za bizarnosťou. Zo smetného koša, ktorý bol postavený na začiatku kuchyne, chýbal horný kryt, ktorý bol od neho asi meter vzdialený. Nechápala som, ako sa tam dostal. Viem, že brat ešte predtým ako odišiel do neho niečo vhodil, no viem aj to, že som sa na to pozerala a s istotou môžem povedať, že ten kryt bol na koši nasadený tak pevne ako vždy. Vtedy po mne prebehol taký chlad a strach, že som rýchlo zavolala susedu s tým, že neh si vypočuje ako hrám. A keď videla, že mi niečo je, všetko som jej povedala, no ona s veľkým úsmevom na tvári odišla znova k sebe domov a ja som tam ostala sama. No našťastie hneď po jej odchode všetko ustalo.
Deduško
Neviem ako pre Vás, ale pre mňa bol môj dedko ten najlepší človek na svete, ktorého som mala najradšej. K babke som chodievala len kvôli nemu (a psíkovi-aj o ňom budem písať), pretože všetko čo robil ma zaujímalo a cítila som sa s ním dobre.
Moc som si s ním ale neužila, pretože keď som mala 12 rokov, umrel.

Všetko bežalo tak rýchlo odkedy mu našli čiarku na pľúcach. Najprv sme si mysleli, že to nič nie je, ale keď nám oznámili, že ide o rakovinu pľúc dostali sme o neho strach. Podstúpil aj operáciu, ktorá sa bohužiaľ nepodarila. A tak nám pomaly odchádzal pred očami.

V tú noc, ktorá bola jeho posledná, som spokojne spala. Môj otec, jeho dvaja bratia, sestra a nevesty s babkou boli pri ňom. Moja mamina bola doma a sedela v kuchyni. Keď prišiel môj otec po polnoci domov, niečo jej šepkal do ucha. Vedela som, že to nie je dobré znamenie, ale bola som taká ospalá, že som okamžite zaspala naspäť.
Vtedy ma v sne prišiel deduško pozrieť.

Prišiel oknom a srandovné na ňom bolo to, že mal vlasy do hora. Mal na sebe svoje hodinky, ktoré mal rád. Keď som ho tam zbadala, spýtala som sa ho, čo tu robí. Povedal mi, neh si na seba dávam veľký pozor, a neh strážim jeho hodinky, pretože pre neho veľa znamenajú. V tom sa otočil k oknu a ako keby odletel preč. Ja som sa zľakla a utekala za ním, no v tom momente som sa zobudila.

Bolo ráno a ja som vedela, že je už preč, navždy. Po čase som zistila, prečo prišiel oknom a čo jeho slová znamenali.

Keď odišiel, otvorili okno, aby jeho duša mohla ísť do neba. Tie hodinky znamenali dve veci. Jedna bola tá, že mám dávať pozor na babku a druhá, že si mám strážiť svoj čas.

Nebol to posledný sen, mala som ich s ním asi ešte tri. V ďalšom sa uisťoval, že dávam pozor na babku, v tom ďalšom znova, no keď som ho objímala, bolo to také skutočné. Posledný sen bol bohužiaľ nedokončený.

Stále neviem, či odišiel alebo nie, pretože po jeho smrti som spávala ako on, no po pol roku to prešlo. A stala sa aj ďalšia vec na jeho výročie, pretože nám dal vtedy vedieť, že je s nami.

Boli sme tam štyri a to dve sesternice, babka a ja.
Stála som na chodbe kde kúsok odo mňa bola toaleta. Jedna sesternica ma fotila, duráha sedela s babkou v kuchyni, ktorá tiež bola hneď vedľa nás. V momente ako ma odfotila, nám dal netradičným spôsobom vedieť, že je s nami. Cez toaletu. Na wc bol ešte v tej dobe splachovač na šnúre, ktorý ako keby niekto potiahol, záchod sa sám spláchol a čerpadlo v pivnici začalo naberať samé od seba vodu. Viem, znie to čudne, ale ja som počula ako sa to lanko hýbe, to spláchnutie počuli aj ostatní, a čerpadlo sa samé od seba nespúšťa. Spúšťa sa iba vtedy, ak niekto pustí vodu, no vtedy nik z nás vodu nepúšťal a nešla ani pračka.
Nabehla mi husacia koža a babka s plačom dedka uvítala, že tu je doma.

Tak isto na jeho ďalšie výročie ma prišiel pozrieť. Počúvala som vtedy rádio a učila sa. V jedom momente začal sám od seba hlas klesať a stúpať. Vedela som, že niekto je so mnou. Začala som sa báť, no môj strach rýchlo prešiel, pretože som ucítila na chrbte nádherné teplo, ktoré sa ním rozprestieralo. Vtedy som vedela, že je to dedko a povedala som: Šťastné výročie deduško. V tom teplo zmizlo a rádio išlo tak ako predtým.

Myslím, že zatial to je všetko. Samozrejme, že ich mám ešte dosť, ale dám ich sem nabudúce.
Ďakujem za Vašu pozornosť a som zvedavá na Vaše komentáre.

Vydáno:   17. 2. 2012

Přečetlo:  2177 čtenářů
Autor (vložil): Schadell

TIP: Pro zobrazení všech příběhů autora klikněte na jméno



Komentáře k příběhu...
Předmět:
Datum:
Jméno:
¤ -
24. 02. 2012 19:42
Peter
¤ vítej Schadell
17. 02. 2012 11:07
Dana P.