Vaše příběhy

- Něčí přítomnost -

Strašidelný dom
    Nasledovný príbeh sa odohral v jednom západoslovenskom mestečku v lete roku 1948. Autor pracoval u firmy, ktorá mala kancelárie v peknej vilke. Bol to väčší byt, v ktorom býval šéf s manželkou, jej matkou a jedna izba slúžila ako kancelária. Autora príbehu predstavený poprosil, či by cez víkend neprenocoval v kancelárii, lebo oni odchádzajú na výlet do kúpelného mesta. Pred časom, keď nechali byt cez víkend prázdny, ich vykradli, preto nechcel ešte raz riskovať. Domáci preniesli do kancelárie pohovku, dali čistú posteľnú bielizeň, odovzdali kľúče a v piatok poobede odcestovali.

    Byt aj kancelária sa nachádzali na druhom poschodí. Do kancelárie sa vstupovalo z chodby. Všade boli parkety, ktoré pri chôdzi vŕzgali.

Nechajme teraz rozprávať autora:

    V spomínaný piatok som zatvoril za sebou vchodové dvere, potom aj na kancelárii a nechal som v nich kľúč. V posteli som si ešte prečítal časopis a asi o jedenástej hodine som zhasol svetlo. Zaspal som ihneď. Odrazu ma však prebudili čudné zvuky, ktoré prichádzali z bytu. Niekto chodil po izbách a parkety vŕzgali. Bol som presvedčený, že v byte nemôže byť nik. Chytil som sa za uši, poťahal za vlasy, či sa mi to iba nesníva. Nie, nesnívalo, bol som pri plnom vedomí. Po chvíli kroky zamierili z bytu do kancelárie. Niekto neznámy prešiel cez zamknuté dvere a ráznym krokom kráčať okolo mojej pohovky k stene. Tam sa otočil a vrátil späť do bytu. Potom sa opäť všetko zopakovalo. Keď neznámy prechádzal okolo mňa (opieral som sa na posteli o lakte), cítil som jasne závan vzduchu. Vlasy sa mi zježili, na čelo vystúpil pot a spadla na mňa veľká úzkosť. Nekričal som, ale asi by zo mňa nebol vyšiel ani len hlások. Pozrel som sa na fosforeskujúci ciferník svojich náramkových hodiniek. Ukazovali pätnásť minút po polnoci. Do rána som už iba prebdel. Na druhý deň večer som už prenocoval vo svojom podnájme.

    V pondelok ráno sa ma šéf opýtal, či sa mi v kancelárii spalo dobre a svoju otázku podfarbil čudným úsmevom. Odpovedal som, že dobre a tým sa naša debata skončila. V kancelárii okrem šéfa a mňa pracoval aj ďalší kolega, ktorý zvyčajne cez víkendy cestoval k rodičom, a ešte jedna kolegyňa. Tomu kolegovi, keďže sme boli dobrí kamaráti, som sa zdôveril so svojím nočným zážitkom. Povedal, že v kancelárii na požiadanie šéfa už nocoval aj on a mal takmer rovnaký zážitok ako ja. Keďže od istého človeka už vedel, že v dome straší, psychicky sa na to pripravil. Ba aj "búchačku" si zaobstaral, no strieľať nemal na koho. Počul iba lomoz, vŕzganie parkiet, ale nikoho nevidel.

    Neskôr nám šéf prezradil, že v suteréne vilky sídlilo počas druhej svetovej vojny gestapo. Krik vyšetrovaných a týraných ľudí sa odtiaľ ozýval veľmi často. Viacerí výsluch neprežili.

    Keď som zišiel do pivnice, uvidel som na stenách stopy po guľkách a krv. Odvtedy si už roky kladiem otázku, či naozaj umučené duše putujú a tak hľadajú svoj posmrtný večný pokoj. Hoci mám vysokoškolské vzdelanie, uspokojujúcu odpoveď som doteraz nenašiel.

Vydáno:   5. 12. 2013

Přečetlo:  2048 čtenářů
Autor (vložil): lup

TIP: Pro zobrazení všech příběhů autora klikněte na jméno



Komentáře k příběhu...
Předmět:
Datum:
Jméno:
¤ naše stopy
8. 12. 2013 18:10
Metuje
¤ Pěkně vykutálený
6. 12. 2013 18:51
Garfi